Roman Bicek

What’s the Point

ATELIER XIII, Panská 13, Bratislava  

10.9. – 5.11.2021

After the frenzy of 2020 Roman Bicek drops brand new series of paintings branded with an imaginary parental advisory sticker. They have the superpower to simultaneously embody cute and scary, captivating and repulsive. Multiple crises around and within himself pushed him in another direction than a straightforward searching for novel solutions for his pictures. He delivers his usual load of raw pieces. These feature the fragments of visual information in painting, collage and drawing in shocking juxtapositions. However, his bad painting remains so good to make us laugh and give us chills, reality check mixed with a stroboscopic hangover, still craving for another shot.

Although Bicek usually comments on the current affairs, integrating never-ending stream of the appropriated and manipulated pictures from various sources, now he got a bit more personal. Suddenly, he appears in multiple self-portraits, among them as a funny puppet-like figure in the hands of a grandma on an acid trip or in a parody on universal subject – as a letter I (with a gun) taken out from the word WHITE. Find his elderly face in the pouch, ultimate money-maker. To tune into his mixtapes of dissonance, visceral formations you did not ask for, one needs to understand his meticulously observant mind, amused by odd and uncanny, quirks and paradoxes. He absorbs the information like a sponge with the holy water by the church entrance, accumulating ideas to burst them to confront the phallic fallacies of totalitarianism and conservative worldviews, but also those of the too shiny happy people. He plays with the visual and spoken language, giving them little, but just enough space to be neglected by another outburst of messy and ambiguous paint. 

SK:

Po turbulentnom 2020 nám Roman Bicek servíruje sériu malieb s pomyselnou nálepkou s varovaním o explicitnom obsahu. Bicek má superschopnosť naraz zhmotniť milučké i desivé, podmanivé a odpudzujúce. Viaceré krízy naokolo a v ňom ho posunuli inam než smerom k priamočiaremu hľadaniu nových riešení svojich obrázkov. Spoľahlivo nám však dodáva náklad surových diel. Tie obsahujú fragmenty vizuálnych informácií v maľbe, koláži a kresbe, častokrát v šokujúcich kombináciách. Jeho bad painting ostáva natoľko kvalitný, že nás rozosmieva a prináša zimomriavky, reality check zmiešaný s oslepujúcou opicou, ktorá nás prevalcuje nevýslovnou chuťou na ďalšie poldeci. 

Hoci Bicek komentuje aktuálne dianie, integrujúc nekončiaci prúd privlastnených a manipulovaných obrázkov z rôznych zdrojov, tentokrát je osobnejší. Sčista-jasna sa osobne objavuje vo forme autoportrétov, napr. ako smiešna figúrka v rukách babky na LSD tripe, alebo v paródii na univerzálny subjekt – ako písmeno I (namaľované so zbraňou) vypadnuté zo slova WHITE. Zostarnutá umelcova tvár na nás pozerá z mešca, týpek je konečne v balíku. Aby sme sa naladili na jeho disonantné tracky, vnútorné pochody, na ktoré sme sa nepýtali, potrebujeme pochopiť Bicekovu povahu pedantského pozorovateľa, pobaveného divnými detailmi, výstrelkami a paradoxmi. Absorbuje informácie ako špongia ponorená vo svätenej vode pri vchode do kostola, hromadiac nápady pokým ich nevyšplechne naspäť do tváre falických sebaklamov totalitarizmov a konzervativizmu, rovnako ako do úsmevu ľudí opitých optimistickými víziami. Hrá sa s vizuálnym a hovoreným jazykom, poskytujúc im malý, ale dostačujúci priestor, aby ich neskôr pretrel a znejasnil vrstvou ďalšej maľby.