autorka poviedky k výstave/ author of a short story to the exhibition

umelci a umelkyňa: Marek Cina, Miloš Kopták, Andrea Štrbová a Peter Važan

koncept, organizácia a kuratela: Peter Važan

5. – 30.10.2021

Pistoriho palác, Bratislava

Rozhodol sa navštíviť výstavu s názvom, ktorý mu pripomenul školské časy, keď ešte čítal knihy oveľa staršie ako bol on, a ktorých autori a autorky používali jazyk presiaknutý archaizmami. Napriek tomu si musel vygoogliť jeho slovníkový význam, aby si bol stopercentne istý. V tichu poloprázdnej bratislavskej garsónky sa s ním okamžite stotožnil. To, čo našiel na prízemí bývalého mestského paláca, ho však prekvapilo. Keď dvaja robia to isté, nie je to vždy to isté. A keď štyria… Snaží sa vyslobodiť z okov jazyka, no nedarí sa mu, ešte hlbšie ho to sťahuje do ustálených slovných spojení a asociácií. Striedajú sa v ňom rôzne nálady, keď prechádza výstavnými priestormi.

Pozerá sa na akési obskúrne hračky, miniatúrne postavičky, odcudzené svojmu pôvodnému významu a účelu. Sú vystavené čiastočne za sklom vitrín, kde sa premenili na nedotknuteľné exponáty, ani náhodou určené na hranie. Ich novonadobudnutú vážnosť podčiarkujú ďalšie inštalačné a prezentačné prvky, muzeálna kamufláž. Aj napriek tomu a možno práve preto sa teraz ony istým spôsobom hrajú s ním, s jeho predstavivosťou. Jeho myseľ sa transformuje na ihrisko lemované mozgovými závitmi. Niektoré figúrky vystreľujú pocity mimo ohraničenú hraciu plochu, jemne mu šteklia bránicu, zdvíhajú kútiky úst nahor. Väčšina z nich však ostáva zvierať jeho vnútro, ktoré lokalizuje kdesi v hrudi, je znepokojujúca, divná, pitoreskná či až strašidelná svojím zjavom, tým, čo v ňom vyvolávajú, ale aj tým, čo odkrývajú a komentujú.

Vo vnútri niektorých figúrok, bábok, bábik a prazvláštnych postavičiek totiž vznikajú ďalšie vesmíry, farebné konštelácie z najvšestrannejšieho materiálu nášho storočia. Ponúkajú dočasné pódiá pre veľké témy v smradľavom žalúdku mŕtvej veľryby, ktorá za života prehltla viac plastu než planktónu. Predstavuje si, ako sa tieto figúrky stretávajú na obrazovke v stop-motion animáku, spľasnutí hrdinovia a hrdinky nafúknutí do nových tvarov. Režírujú ho Anderssonovia*, Breckeckett a Lynč. Ak by na túto výstavu vyšla medziodborová recenzia, jej autor by hádam učene poznamenal, že keby tieto figúr(k)y existovali v reči, boli by všetkými trópami, ktorých definícia nám hneď po prečítaní vyprší z hlavy. Že sú kaufmanovskými synekdochami života a hry, hry a života. Že ich hybridná podoba vznikla pravdepodobne krížením spontánneho nápadu a prešpekulovaného analytického spájania. A že ich autori využívajú vedomosti o vizuálnych kánonoch kultúr a popkultúr – v snahe rozštiepiť referenčné reťaze diel. Následne ich nanovo lepia pomyselným lepidlom značky PARADOX. Tichý potlesk. Jeden – jeho.

Rozmýšľa ako by ich opísal niekomu nezainteresovanému, ak by mal komu. Začína imaginárny rozhovor vo svojej hlave, určený vyslovene len pre vlastné uši. Hľadá slová, ktoré už tisíckrát povedal niekto iný, zasadzuje ich do vetných konštrukcií, ktoré sú síce gramaticky správne, no ich význam vytvára nové paralelné reality stojace mimo konvencie a ich tradičný (ne)zmysel. Cíti podivné upokojenie z nevysloveného, vykonaného, ale nepozorovateľného. Ako vtedy v detstve, keď sestrinej bábike česal vlasy, no musel ich nakoniec aj tak vždy rozcuchať, aby si nikto nič nevšimol, lebo chlapci ževraj nielenže neplačú, ale sa ani nestarajú, neriešia. Tu na mieste, vo výstavnom priestore platia iné pravidlá. Bábiky slúžia ako živo-mŕtva schránka ikonoklastických nápadov, smiešne figúrky vážne komentujú celosvetové dianie a najväčšie potešenie prináša to, čo je nechcené a odpudivé. Vlastne tým umelcom závidí. Po tom, čo odíde z výstavy, si po ceste domov kúpi v DM-ke najmenší možný hrebeň. Doma vyberie z vrecka svojho jesenného kabátu časť jedného z exponátov z výstavy. Dekapitovanú hlavu bábiky Barbie nasadí  na starú zubnú kefku a pokojne sa pustí do česania. 

* Wes, Hans Christian, Paul Thomas, Roy alebo ktorý ti napadne