Margaréta Petržalová / Far far away is quite close
kurátorka výstavy: Miroslava Urbanová
vernisáž: 3. 2. 2022

DOT. Gallery, Jurkovičova tepláreň, Bratislava
trvanie výstavy: 4. 2. – 28. 2. 2022
——
Jedným z prvých paralelných svetov, ktorý obsadil naše zákutia spální a imaginácie je svet rozprávok. Jeho notoricky známe úvodné vety a (prevažne) šťastné konce sa stali rajským plynom v krajine našej fantázie, ktorý vyfarbuje hrôzostrašné monštrá, spanilé princezné a udatných rytierov vlastnými farbami. Naratívne schémy a tradičné hodnoty rozprávok sa častokrát stali nenápadným socializačným kompasom, ktorý sublimoval do ďalších oblastí nášho života. Jednou z oblastí, ktorú pohltil notorický happyend je mýtus romantickej osudovej lásky, dodnes živený rôznymi popkultúrnymi žánrami. Lásky, ku ktorej je najzaujímavejšia tŕnistá cesta plná prekážok a jej vrchol je vlastne koncom jej ilúzie.

Margaréta Petržalová sa nedávno vydala, zažila svoj rozprávkový koniec, ktorý bol zároveň začiatkom jej upnutia sa na žáner rozprávok. Maľuje ich s jej vlastnou živelnou energiou a razantnosťou. Scény a ich postavy začala vykresľovať popisnejšie alebo ich iba jednoducho voľne skicovať. Rozšafne ich rozvetvuje vo fantazijných ornamentoch, vpisuje detaily do štruktúry povrchov a materiálov. Všetko je navrhnuté na mieru danej rozprávke a predsa ju niečím míňa, popiera. Margarétu nezaujímajú vrcholné scény konkrétneho literárneho diela, ako autorka si vyberá hlavne ženské postavy. V jej prevedení sú hlavné hrdinky ešte stále očarujúco krásne a zdanlivo dokonalé, no zároveň bezostyšne sebavedomé. Sú však skutočnou hlavnou postavou vlastného príbehu, ktorý majú vo svojich rukách alebo iba ozdobou vytrhnutou z pôvodného príbehu? Margaréta ako maliarka totiž vedome koketuje s gýčom, ktorý jej dovoľuje vyjadriť nielen jej prekvitajúcu a bezostyšnú náklonnosť k téme, ale aj k prepracovaným šatám a drahým interiérom. Šaty princezien sú nadnesene vzdušné a namiesto ukotvenia postavy v istej dobe a sociálnej vrstve odrážajú maliarkine kvality sprostredkovať špecifickú atmosféru. Jej perníkové domčeky vyzerajú extra korenisté a narastajú do rozmerov, ktoré pohlcujú celú obrazovú plochu.
Aj tie najklasickejšie rozprávky dostávajú v súčasnosti nové šaty, ktoré revidujú niektoré ich zakorenené stereotypné pohľady a naratívy. Stále však odkrývajú nadčasovú potrebu rozprávať príbehy postáv, v ktorých sa má šancu nájsť čo najviac ľudí. Aké vlastnosti by mali hrdinka či hrdina vášho vlastného príbehu?
(Miroslava Urbanová)
—–
Margaréta Petržalová (*1993)

Absolvovala odbor maliarstvo na VŠVU pod vedením prof. Ivana Csudaia. Centrom diania v jej obrazoch je vždy človek. Pracuje takmer vždy so živým modelom, ktorým nahrádza podsúvané autority, ktoré nepoznáme. Počas štúdia Petržalová pracovala s témami týkajúcich sa jej generácie, v ktorej sa pohybuje ako v reálnej, tak virtuálnej podobe. V súčasnosti pracuje s autobiografickými motívmi. Tieto obrazy vznikli priamo k výstave, jej chápanie stereotypu inej kvetinovej ženy potláča jej prirodzenú agresivitu, tak príznačnú skôr pre mužov, v kvetinách ženy miznú, zároveň v ich jemnosti je ich sila.

—–
ENG:

Curator’s text:
One of the first of the parallel worlds that have occupied
corners of our bedrooms and minds is the world of fairytales.
In our fantasy landscape its opening sentences, familiar to all,
and its (mostly) happy endings are like laughing gas: they
lend colour to horrific monsters, lovely princesses and
courageous knights, all in their proper hues. The narrative
schemas and traditional values of fairytales often become,
unobtrusively, a compass for socialisation, which is
sublimated in other areas of our life. One of the fields where
the happy-end has notoriously swallowed everything whole is
the myth of romantic destined love, kept alive to this day by
various pop culture genres. Love, for which the thorny path
full of obstacles is the most interesting one, and its summit is
actually the end of its illusion.

Not long ago Margaréta Petržalová got married. She has
experienced her fairytale ending, which was simultaneously
the beginning of her attachment to fairytales as a genre. She
paints them with her own elemental energy and vigour.
Margaréta had begun to draw scenes and their figures more
descriptively, or just simply to sketch them freely.
Extravagantly she ramifies them in fantastical ornaments,
inscribing details in the structure of surfaces and materials.
Everything is designed to the measure of the given fairytale,
and nevertheless in some way changes and denies it.
Margaréta is not interested in climactic scenes from a specific
literary work; in her art she principally chooses female figures.
As she presents them, the heroine is still always enchantingly
beautiful and apparently perfect, but at the same time
brazenly self-confident. Is she, however, truly the main
character in her own story, which she holds in her own hands,
or is she merely a decorative feature torn from the original
story? In full awareness Margaréta coquettes with kitsch,
which permits her to express her exuberant and bold affinity
not only with the theme but also with elaborate clothing and
luxurious interiors. The princesses’ clothes are grandly airy,
and instead of anchoring the character in a definite time and
social layer, they reflect the painter’s gifts for conveying a
specific atmosphere. Her gingerbread cottages look extra
spicy and grow to dimensions that swallow the entire pictorial
surface.
Even the most classic fairytales are currently being clothed in
new garments, which revise certain of their rooted
stereotypical viewpoints and narratives. Still, however, they
disclose the timeless need to tell the stories of those
characters in whom the greatest number of people have a

chance to find themselves. What qualities would she have or
he, the heroine or hero of your story?

—–
Margaréta Petržalová (*1993)
Graduated in the discipline of painting at the Academy of Fine
Arts and Design (VŠVU), under the guidance of Prof. Ivan
Csudai. The centre of activity in her paintings is always the
human being. She works almost exclusively with a live model,
with whom she replaces authorities thrust upon us, whom we
do not know. During her studies Petržalová worked with
themes affecting her generation, within which she moves in
both real and virtual forms. Currently she is working with
autobiographical motifs. These paintings were produced
directly for the exhibition. Her conception of the stereotype of
a different flower-woman suppresses her natural aggression,
so typical rather of men; in flowers women vanish, while at the
same time, in their delicacy is their strength.