Územie niekoho

Matej Maturkanič – Michal Golák

kurátorka: Miroslava Urbanová

14.4. – 13.5.2023

Hlohovský zámok, Hlohovec

grafický dizajn: Bruno Húska

Mateja Maturkaniča a Michala Goláka spája záujem o miesta a priestory, ktoré zvyčajne ostávajú na okraji záujmu okoloidúcich, ktorým sa ľudia cielene vyhýbajú, či pri ich prechádzaní zrýchľujú krok. Stávajú sa ich ideovým, ale aj materiálovým východiskom pre rozmýšľanie o špecifikách toho, čo označujeme ako periféria – či už ide o vnútromestské priestory alebo postindustriálnu krajinu. Na svojich prechádzkach sa vymaňujú z priestorov, v ktorých denne figurujeme ako avatari konzumného života v rámci neskorého kapitalizmu a pozorujú miesta, kde veci ostávajú rozrobené, nedokončené, no rozhodne nie sú in progress (v napredovaní k nejakému cieľu, pokroku).

Matej Maturkanič si vytvára zbierku vizuálnych znakov z prostredia ulice, ktoré vznikli ako viac či menej dočasné stopy po ľuďoch, ktorí ich zanechali na danom mieste s istým zámerom, účelom či emóciou. Mesto pre neho nedefinujú iba ulice a budovy, ale aj rôzne štruktúry, ktoré svojou opotrebovanosťou a navrstvením rozprávajú mikropríbehy hodné rozuzlenia archeológmi súčasnosti. Maturkanič vytvára obrazy zložené z vrstiev čiastkových informácii a fragmentov pripomínajúcich labyrinty bez cieľa, vychodené cestičky mimo hlavných prúdov a vizualizované haptické spomienky. Jeho maľby tematizujú mestské prostredie a jeho neustále sa meniace a prepisované štruktúry. Pre zhmotnenie týchto stôp mu slúži technika monotypie, odtlačok matrice s farbou na plátne či na papieri.

Michala Goláka fascinuje tzv. vágny terén (Ignasi de Solà­-Morales Rubió) – neurčité miesta, ktoré sa nachádzajú na okraji tých, ktoré denne využívame, a na ktorých sa častokrát hromadí to, čo považujeme za zbytočné, neestetické, či priam škodlivé. Možno sú tieto zabudnuté miesta vlastne požehnané nezáujmom ich majiteľov, ktorí na ich toxickom podloží nemôžu postaviť nové urbanistické štruktúry. Prekvapivo, aj na územiach, ktoré nepatria zdanlivo nikomu, nachádza pri svojich potulkách krajinou Golák rôznych obyvateľov*ky – bytosti, ktoré ich dočasne obsadili a osídlili. Golák využíva odpadový materiál z industriálnej veľkovýroby na výrobu vlastných sochárskych inštalácií, ktoré komentujú hybridné spolužitia v rámci ľudskou činnosťou silne poznačeného ekosystému. Priestor pre rozvíjanie imaginácie o týchto miestach mu podľa vlastných slov otvárajú rôzne elementy ako „smetisková flóra“, živočíchy žijúce v ošemetných podmienkach či ich špecifický „urbanizmus“. Maturkaniča a Goláka spája hľadanie netradičných uhlov pohľadu na mesto a jeho okraje, ktoré sú napokon aj tak stranami jednej mince.