KOKÓN

COCOON

Vystavujúce umelkyne a umelci / Artists: Mária Balážová, Anton Čierny, Matej Hakár, Marek Kvetan, Jaroslav Kyša, Paula Malinowska, Lucia Tallová, Danica Pišteková
Kurátorka / Curator: Miroslava Urbanová
Architektúra výstavy / Exhibition Architecture: Peter Liška
Trvanie výstavy / Duration: 16.5. – 18.6. 2023
Miesto / Venue: Rekos, s.r.o., Priemyselná 306/9, Revúca

Vizuál / Visual: Peter Liška

Foto: Matej Hakár

Medzi naše základné potreby, hneď po tých fyziologických, patria potreby pocitu bezpečia, istoty a ochrany. Snažíme sa ich naplniť a zabezpečiť na viacerých úrovniach, od stavania obydlí, obliekania našich tiel do odevov s termoregulačnými vlastnosťami, cez budovanie vzťahov, ktoré nám prinášajú silné väzby, ale aj prostredníctvom eliminácie potenciálneho nebezpečenstva. Pri vytváraní týchto našich ochranných obalov niekedy napodobňujeme to, čo vidíme okolo seba, napr. u iných živočíšnych či rastlinných druhov. Inokedy zas vymýšľame čo najostrejší, neviditeľný rez, ktorý nás oddelí od nebezpečenstiev nášho okolia. 

Kokón (zámotok) je ochranným obalom medzi larvou hmyzu a prostredím, ktorý prijíma do svojej štruktúry aj cudzorodé elementy ako vetvičky, kôru stromov a iné materiály zo svojej bezprostrednej blízkosti. Je akousi prvotnou organickou architektúrou, dočasným útočiskom pri procese premeny, vytvorený z materiálu pripomínajúci najjemnejšie textilné vlákna. Má okamžite rozpoznateľný archetypálny tvar, ktorý v nás prebúdza ochranný reflex alebo aspoň zvedavosť ohľadom toho, čo sa nachádza vo vnútri. 

Vystavené diela vizuálnych umelkýň a umelcov sú odrazom rozvetveného uvažovania v/o/kolo kokónu, v prostredí špecifického priestoru fungujúcej fabriky na výrobu kobercov. Výstava sa nesnaží o pretkávanie naratívov a tém jednotlivých diel do jednoducho čitateľného vzoru, necháva priestor pre vytváranie voľných vizuálnych a významových asociácií a spojení. Témy rozpínajúce sa od pádov veľkých univerzálnych naratívov ako technologický pokrok spojený o.i. s industrializáciou, zlomy v dejinách a krízy vzťahov v rámci rôznych (eko)systémov, ich prepletanie sa s osobnými príbehmi jednotlivcov či rozmýšľanie o architektonickom priestore bez ostrých hrán, bez delenia na to vonku a to vo vnútri, sa tu zamotávajú a znova rozmotávajú, napínané naprieč veľkorysým halovým priestorom. Priestorom, ktorý má svoju pamäť, podobne ako krajina, ktorá vstrebáva a ukladá materiál v jeho chemickej podstate do svojich podloží, nepretržite sedimentuje látky zo svojho okolia. A nakoniec, podobne ako aj ľudia, ktorí sa snažia tieto vrstvy postupne odhaľovať, ale aj znejasňovať, predávajúc si informácie o ich malých a veľkých príbehoch. 

/

Among our basic needs, right after the physiological ones, are the needs to feel safe, secure and protected. We strive to meet and provide for these on multiple levels, from building dwellings, dressing our bodies in clothing with thermoregulating properties, building relationships that bring us strong bonds, and also through eliminating potential danger. In creating these protective shells for ourselves, we sometimes mimic what we see around us, for example in other animal or plant species. At other times, we devise the sharpest, most invisible cut that will separate us from the dangers of our surroundings.

The cocoon is a protective envelope between the insect larva and the environment, accepting into its structure foreign elements such as twigs, tree bark and other materials from its immediate vicinity. It is a kind of primordial organic architecture, a temporary refuge during the process of transformation, made of a material resembling the finest textile fibers. It has an instantly recognizable archetypal shape that awakens in us a protective reflex, or at least a curiosity about what is inside.

The exhibited works of visual artists are a reflection of the branching thinking in/about/within the cocoon, in the specific space of a functioning carpet factory. The exhibition does not attempt to weave the narratives and themes of the individual works into an easy-to-read pattern, leaving room for the creation of free visual and semantic associations and connections. Themes stretching from the downfalls of grand universal narratives such as technological advances connected with e.g. industrialization, ruptures in history and crises of relationships within different (eco)systems, their intertwining with the personal stories of individuals, or thinking about architectural space without sharp edges, without a division between the outside and the inside, are here entangled and untangled again, stretching across the generous hall space. A space that has a memory of its own, like the landscape that absorbs and stores material in its chemical essence in its subsoils, continuously sedimenting substances from its surroundings. And ultimately, like the people who try to gradually reveal but also obscure these layers, selling information about their small and big stories to each other.