Martina Šimkovičová: 1988

Design: Gerda Forte

Trvanie výstavy/Exhibition duration: 29.05.-04.06.2017

Miesto konania/Venue: Stredoeurópsky dom fotografie/ Central European House of Photography

Čo vám hovorí 1988? Je to rok, v ktorom ste narodili? Rok nezabudnuteľnej zimnej olympiády v Calgary? Alebo je pre vás 1988 v širších geopolitických súvislostiach predovšetkým rokom pred tým prelomovým rokom, kedy padla pomyselná železná opona a mocenským hrám medzi Východným a Západným blokom odzvonilo? Aký to bol zvonec –  rozprávkový, umieračik, či školské zvonenie pre Východ? A čo sa stalo s bývalým delením – je pre nás 60 km na západ stále tým prvým Západom a 60 km na východ od Viedne sme my pre nich stále tí druhí?

Aké obsahy si premietame do tohto geograficky nepresného a politicky zovšeobecňujúceho delenia na Východ a Západ? Stále ich aktualizujeme, hoci sme zjednotili softwér? Do akej miery sme projekčnými plochami predstáv o Východe s lámanou angličtinou a závislosťou od inovácií zo Západu? Stretli sme sa, alebo sa opätovne stretneme v momente natoľko analogickom, že sa naše obrysy spoja?

Martina Šimkovičová si vo svojej dizertačnej práci kladie obdobné otázky. Pre ich umelecké spracovanie si zvolila výtvarný jazyk projekcie. Projekciu treba vnímať nielen ako technologický proces premietnutia svetla na povrch, ale aj v rovine načrtnutej v predošlých otázkach – ako nevedomý mentálny proces prenesenia určitých predstáv na svoje prostredie, či druhú osobu. Pritom platí, že vzťah kolektívne zdieľaných projekcií k pamäti nemusí byť vždy pravdivý. Projekcie však v zásade hovoria o vzťahu k minulosti a jeho vplyve na vnímanie prítomnosti.

Rozmanitými spôsobmi projekcie, jej fragmentácie, prekrývania a spájania, pomocou farebných priehľadných fólií, projektoru, kaleidoskopu, či tangramu, Martina hravo vťahuje diváka do procesu objavovania paralelných skutočností, ich potenciálnych prienikov a presahov naprieč časom a priestorom. Nejde však o žiadne (n)ostalgické hľadanie, ale o skúmavý pohľad umelkyne najmladšej generácie.

V inštalácii Pocta avantgarde vzdáva Martina hold priekopníkom technológie projekcie z medzivojnových avantgárd. Prežilo niečo z ich ideálov o revolučnom potenciáli umenia v sociálnej sfére v našej postindustriálnej dobe? Alebo iba utilitaristicky využívame ich estetické kvality? Aj vo svojich ďalších svetelných inštaláciách Martina opakovane používa kancelárske potreby ako spinky, či post-it lístočky. Tie sú súčasťou našej officovej prítomnosti, ktorá vystriedala predošlý mašinistický vek pokroku vo výrobnej oblasti. Zároveň sú našimi pomocníkmi na spracovanie a prehodnotenie rôznych minulostí a ich vzťahov k prítomnosti. Projekcia napomáha Martine spojiť týchto viacero časových rovín.

Martina si zvolila technológiu projekcie aj kvôli jej schopnosti zmiešania fyzickej reality diváka a virtuálneho obrazu projekcie. Podľa francúzskeho filozofa Gillesa Deleuza tak znikajú nové štruktúry, v ktorých sa reálne a imaginárne, fyzické a mentálne neoddeliteľne spájajú do jedného celku a vytvárajú nové významy. Martine tak umožňujú spájať viacero realít naprieč priestor a čas – či už paralelný sen o sociálnom bývaní vo Viedni a v Bratislave v diele Post Utopia alebo inžinierske sny industriálneho a kancelárske sny postindustriálneho veku nazvané jednoducho Sny.

Najkomplexnejším dielom výstavy je však videozáznam predstavenia odohrávajúceho sa v aulách slovenských vysokých škôl Zvuk auly (autorská spolupráca s Petrom Mazalánom a Martinom Zaičekom). V teatrálnom prostredí týchto reprezentačných priestorov, v ktorých sa pravidelne koná symbolický akademický prerod študentov, zinscenovali jeho autori intermediálny kus v desiatich obrazoch. V nich sa objavujú spevácke, či herecké dramatizácie naprieč umelecké žánre a vedecké disciplíny. Ich spoločným menovateľom je však spytovanie úlohy a smerovania vzdelávania, jeho štruktúr a hierarchií, predpisov a tradícií v konfrontácii so súčasnými požiadavkami na novú generáciu študentov napr. na trhu práce. Táto dramatická inscenácia reaktivuje kritický potenciál týchto zväčša prázdnych priestorov starých rituálov a presvedčení (do pozornosti dávam predovšetkým preklad textu piesne Gaudeamus Igitur).

Projekcia je však zároveň obranným mechanizmom, ktorý vytesňuje predovšetkým nepríjemné myšlienky a nachádza ich v okolí. Náš subjektívny obsah sa nám tak odcudzuje a premieta do prostredia alebo na druhú osobu. Je však možné nájsť dnes zjednocujúci moment, zdieľanú predstavu bývalého Východu a bývalého Západu? Martina sa o to pokúsila v diele Vzájomná projekcia konfrontáciou dvoch projekcií s reklamným obsahom spoločným pre obe bývalé mocnosti. V slučke zrýchlených reklamných spotov v rôznych štátnešpecifických mutáciách, vo frenetickej harmónii konzumu, pôsobí zrazu názov výstavy priam orwellovsky. Pretože po roku 1989 je to, čo nás naprieč hranice štátov či kultúrnych okruhov spája, práve stupňujúci sa dohľad globalizovaného neoliberálneho trhu nad túžbami nás všetkých to. A to nie je iba moja ustráchaná projekcia.

 

Miroslava Urbanová

 

 

 

Martina Šimkovičová (*1988, Bratislava) študuje na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave odbor Fotografia a nové médiá (Silvia Saparová 2007-2013, Jana Hojstričová 2014-2017) a zároveň na Akademie der bildenden Künste vo Viedni odbor Kunst und Fotografie (Martin Guttmann, od 2011). Absolvovala študijný pobyt na Fachhochschule Dortmund (2010-2011). Výber výstavných projektov: het IJ  v OCCII Amsterdam (2017), eponymous v SWDZ Wien (2016), Balkanization vo Friday Exit Wien (2016), Pinophyta 48.236928, 16.379840 v Mandelkern Project Wien (2016), Re/migrating Image v SEDF Bratislava (2015), SK/AT v mo.e contemporary, Galéria Dunaj a ja Bratislava (2014), Parallelspuren v xhibit Wien, MKE – Bárcsay terem Budapest (2014), Pressburg v bratislavskej radnici (2014). Je držiteľkou Ernst-Mach-Stipendium (2016), či štipendia Slovak Press Photo (2013). Bola nominovaná na Vienna PhotoBook Award (2016) a Essl Art Award CEE (2015). Žije a pracuje vo Viedni a v Bratislave.

 

___________________________________________________________________________________________

What comes to mind when hearing 1988? Is it your date of birth? Do you remember this year because of the unforgetable winter Olympics in Calgary? Or do you instantly perceive the broader geopolitical context of 1988 as the year before the fall of the Iron Curtain and the end of the power struggle between the Eastern and Western Blocs? What kind of ending was it – was it a happy ending, or a beginning for the belated children of the East? And what happened to the former dichotomous division – is the First World still located 60 km from Bratislava, and are we still perceived as the Second, as the Other?

What ideas do we project onto this geographically inaccurate and generalized division of East and West? Are we constantly updating them, although we have already synchronized the software? To what extent are we the projection screen of others‘ perceptions about the East, with broken English and a dependence upon Western innovations? Have we already met, or do we meet again in the moment of such an analogy, so that our outlines merge?

In her dissertation, Martina Šimkovičová asks herself similar questions. She has chosen, for their rendering, the artistic language of projection. Projection should be, in this case, perceived not only as a technological process of screening light onto a surface but, also, in the framework of my previous questions – as an unintentional, mental process of transfering certain inner fantasies/pictures onto another person or an environment. It is important to be aware that collectivelly shared projections do not always prove faithful to actual memory. In general, projections are a way of speaking about our relationship to the past and its influence on our perception of the present.

By various means of projection–its fragmentation, overlappings and merging–with the help of colourful, transparent, plastic foils, projector, kaleidoscope or tangram, Martina playfully drags the observer into the process of discovering parallel realities, their potential intersections and overlappings throughout time and space. A (n)ostalgic journey is, in this case, out of the question. It is, rather, the searching view of an artist from the youngest generation.

The installation Hommage à l‘avant-garde pays tribute to the pioneers of projection technology from the interwar era. Did something, in our post-industrial society, survive from their belief in the revolutionary potential of art in the social sphere? Or are we only taking advantage of their aesthetic qualities? Not only in this installation, Martina repeatedly uses office utensils, such as paperclips or post-it notes. These are the elements from our office oriented present, which replaced the previous industrial era that progressed the field of manufacturing. At the same time, these are our tools for processing and reevaluating differing views of the past and their relationships to the present. Projection allows Martina to draw together these temporalities.

Martina has chosen the technology of projection, also, because of its potential for creating a conjunction between the physical reality of the spectator and the virtual reality of the projection. According to the ideas of French philosopher Gilles Deleuze, the new structures emerge, where the real and the imaginary, physical and mental merge into one whole, and new meanings are produced. This allows for a union of two individual realities across space and time–the work Post-Utopia parallels the dream of social housing in both Vienna and Bratislava; likewise, the work Dreams juxtaposes the former industrial with the present post-industrial dream.

The most complex work of art in the exhibition is, unquestionably, a video documentation of the performance Sound of Auditorium, which took place in auditoriums throughout various Slovak universities (in cooperation with Peter Mazalán and Martin Zaiček). In the theatrical setting of these representational spaces, where a symbolic, academic transformation of the students regurarly occurs, an intermedia production in 10 pictures took place. Here appear singing or acting dramatizations across the art genres and scientific disciplines. Their common denominator is the act of questioning the goals and trajectory of development in the  education field, its structures and hierarchies, rules and traditions in confrontation with the current requirements of a new generation of students, e.g. when entering the job market. This dramatic piece reactivates the critical potential of mostly empty spaces of old rituals and beliefs (beware of the translation of the lyrics Gaudeamus Igitur).

Simultaneously, projection is a defense mechanism, which reveals our uncomfortable thoughts and forces them into our present surroundings. The subjective content is alienated from us and is being projected onto the environment or a second person. However, is it possible to find a unifying moment, a shared projection image of the former East and former West? Martina attempted to create this moment in the work Mutual Projection, consisting of the two screens confronting each other with advertisements, which is common in both former power blocs. In the speeded up loop of the ads in state-specific versions, in the frenetic harmony of consumption, the title of the exhibition begins to establish Orwellian connotations. Because what unites us after 1989, across state borders or cultural spheres, is, to be precise, a gradually growing surveillance of the global neoliberal market concerning the desires of all of us. And that is, not only, my fearful projection.

 

Miroslava Urbanová

 

Martina Šimkovičová (*1988, Bratislava) studies at Academy of Fine Arts and Design in Bratislava at the Department of Photography and New Media (Silvia Saparová 2007-2013, Jana Hojstričová 2014-2017) and at the same time at Akademie der bildenden Künste in Vienna at the Department Kunst und Fotografie ( Martin Guttmann, since 2011). She took part in Erasmus Study Exchange at Fachhochschule Dortmund (2010-2011). Exhibitions (selected): het IJ at OCCII Amsterdam (2017), eponymous at SWDZ Wien (2016), Balkanization at Friday Exit Wien (2016), Pinophyta 48.236928, 16.379840 at Mandelkern Project Wien (2016), Re/migrating Image at Central European House of Photography Bratislava (2015), SK/AT at mo.e contemporary, gallery Dunaj a ja Bratislava (2014), Parallelspuren at xhibit Wien and MKE – Bárcsay terem Budapest (2014), Pressburg at town hall in Bratislava (2014). Martina won Ernst-Mach-Scholarship (2016) or Slovak Press Photo Scholarship (2013). She was nominated for Vienna PhotoBook Award (2016) and Essl Art Award CEE (2015). She lives and works in Vienna and Bratislava.

 

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Google photo

You are commenting using your Google account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s