English version below
Umelkyne/ Artists: Palina Vetter, Jana Zatvarnícka, Aylin Leclaire
Miesto/ Venue: Nitrianska Galéria, Bunker
Duration: 27.09.-28.10.2018
Skupinová výstava študentiek a absolventiek Akadémie umení v Düsseldorfe predstavuje tri odlišné umelecké prístupy vo vzájomnej interakcii k špecifickému výstavnému priestoru. Umelkyne pracujú multidisciplinárne a tento prístup využili aj pri 10 dní trvajúcej príprave projektu pre Bunker Nitrianskej galérie.
Ich prístup sa dá opísať ako holistický, no bez nánosov alternatívnych konotácií. Znamená to, že celok je pre nich dôležitejší ako jednotlivé časti, spolupráca viac než individuálny príspevok. Kolektívne využitie bunkra počas výnimočného stavu, jeho ochranná funkcia, akustické a priestorové vlastnosti sa stali východiskovým bodom rozmýšľania o rozvinutí jeho komunikačného potenciálu.
Ich inštalácia má ambíciu preskúmať ambivalentný vzťah medzi vnútrom a vonkajškom, spochybniť pevne stanovené fyzické hranice akustickými a vizuálnymi vzruchmi. Dôležitý je senzorický zážitok z priestoru. Jeho stiesnenosť, chlad, vlhkosť a tma nepredstavujú ideál pre život, ale iba dočasné únikové riešenie. Zimomriavky však rovnako môžu navodiť možné scenáre, v ktorých sa telá stávajú nástrojom, zanechávajú odtlačky, rozprávajú príbehy v škrupine historických nánosov – či už ide o archetypálne jaskynné konotácie, či civilistický poplach ohlasovaný sirénami s nepredvídateľnými následkami.
Umelkyne premieňajú výnimočný stav dočasnej spolupráce na rozvíjanie kreatívnych možností. Ponúkajú poetický komentár pomocou zásahov svetla, maľby, či zvuku k brutalistickému priestoru, ktorého jadro obsahuje zložité štruktúry. Sprostredkúvajú dotyk s povrchmi a materiálmi, ktoré výrečne zasahujú do osobného priestoru návštevníkov a vyzývajú ich k novej senzibilite voči vnímaniu možností a obmedzení fyzického, sociálneho a kultúrneho priestoru v rámci výnimočného stavu.
Miroslava Urbanová
Hlbšie, hlbšie
Kĺžuc sa po povrchu
Nehmotná, iba ako informácia
Vibrácia je
Priestor-om
Som
(Palina Vetter)
In a Nutshell
The group show of the students of the Academy of Fine Arts in Düsseldorf presents three distinctive artistic approaches in mutual interaction to the specific exhibition space. Their multidisciplinary approach is manifested in the project that took 10 days of preparation on the site – in Nitra Gallery’s Bunker.
Their approach can be described as holistic, nonetheless, without alternative connotations. It means that the whole is more important than its parts, the act of collaboration is in the fore more than the individual contribution. The collective usage of the air-raid shelter, its protective function, acoustic and spatial characteristics became the starting point of thinking about the development of its communicative potential.
The installation has the ambition to explore the ambivalent relationship of the inside and outside, to question the established physical borders due to acoustic and visual disturbances. Crucial is the sensory experience of the space – of its claustrophobic qualities, its cold, humid and dark environment that is not ideal for living, but is just a temporary refuge. At the same time, we can have goose bumps from the possible scenarios, in which the bodies become tools, leave traces, tell stories in a nutshell of the historical layers – either as archetypal cave connotations or as a civil warning announced by sirens with unpredictable consequences.
The artists transform the state of emergency of temporary collaboration to unfold its creative possibilities. They offer a poetic commentary with the help of light, painting or sound intervention to the brutalist space whose core contains an intricate structure. They mediate the touch with the surfaces and materials that vividly affect the personal space of the visitors and challenge them to be more sensitive towards the perception of possibilities and limits of a physical, social and cultural space within the state of emergency.
Miroslava Urbanová
Deeper deeper
Floating on the surface
No matter just information
Vibration is
The space
I am
(Palina Vetter)
Text do katalógu k výstavnému programu Bunkra:
Skupinová výstava študentiek a absolventiek Akadémii umení v Düsseldorfe predstavila tri odlišné umelecké prístupy vo vzájomnej interakcii k špecifickému výstavnému priestoru. Umelkyne pracujú multidisciplinárne a tento prístup využili aj pri desať dní trvajúcej príprave projektu pre Bunker Nitrianskej galérie.
Ich prístup sa dá opísať ako holistický, no bez nánosov alternatívnych konotácií. Znamená to, že celok bol pre nich dôležitejší ako jednotlivé časti, spolupráca viac než individuálny príspevok. Kolektívne využitie bunkra počas výnimočného stavu, jeho ochranná funkcia, akustické a priestorové vlastnosti sa stali východiskovým bodom rozmýšľania o rozvinutí jeho komunikačného potenciálu. Akékoľvek teritoriálne vymedzenia by tu strácali zmysel.
Ich inštalácia mala za ambíciu preskúmať ambivalentný vzťah medzi vnútrom a vonkajškom, spochybniť pevne stanovené fyzické hranice akustickými a vizuálnymi vzruchmi. To realizovali prostredníctvom absolútneho pohltenia a podmanenia si priestoru predovšetkým zmenou svetelných podmienok a využitím svetelných efektov, disharmonickými zvukovými efektmi a v neposlednom rade navodením efektu akejsi telesnosti priestoru ako takého pomocou rozmanitých, hapticky príťažlivých materiálov.
Vo svojej umeleckej praxi Palina využíva poznatky kvantovej fyziky. Pri príprave výstavy v bunkri zužitkovala tie o duálnej povahe svetla ako častice i vlnenia a jeho lámaní. Dve miestnosti bunkra premenila na pulzujúce, neustále premenlivé enviromenty. V jednej miestnosti tak urobila s pomocou reflexnej fólie rotujúcej na základe pohybu návštevníka a premietania NASA záberov zo Slnka na povrch spomínanej fólie. Tým odrazila lúče svetla a rozptýlila ich na protiľahlé steny a strop v celej miestnosti.
V ďalšej miestnostni bunkra zas podsvietenými sférickými telesami z nastrihaných igelitov Palina vytvorila farebne sa neustále meniace prostredie. Rozbila tu zdanlivo pevné skulpturálne formy spomínaných telies použitím mäkkého materiálu a svetelnej premenlivosti. Zároveň predstavila tri videá, viažuce sa k známym nitrianskym miestam a monumentom, kde všetky tri umelkyne nahrali krátku performance s Palininými igelitovými objektmi. Digitálny obraz HD nahrávky rozpila pomocou čiastočne priehľadného lepidla naneseného na jednotlivé obrazovky. Zredukovala tak popisnú vizuálnu informáciu na svetelnú masu, ku ktorej dešifrovaniu je potrebná identifikácia jednotlivých stanovíšť aktivijúcich pamäťové stopy u návštevníkov.
Palinin spletitý neónový obrazec pripomínajúci pavučinu, situovaný v priľahlom malom priehľade do ďalšej, uzavretej miestnosti bunkra, pôsobil na nového návštevníka zneisťujúco – akoby plával v neurčitom medzipriestore a v neurčitej vzdialenosti. Stal sa pomyselnou bodkou za pripomienkou ako naše predošlé senzorické skúsenosti, pamäť a ich selektívnosť determinujú naše súčasné vnímanie.
Do Palininej inštalácie vstúpila Ailyn so svojimi subtílnymi predovšetkým materiálovými intervenciami. Vo farebne pulzujúcej miestnosti to bolo malými, ručne šitými yónickými objektmi plávajúcimi v destilovanej vode. Tie boli rozložené na zemi v podsvietených farebných sklenených nádobách. Vytvorila tak pokojnejší vizuálny kontrapunkt k Palininým sférickým telesám. V Ailyniných esteticky príťažlivých objektoch bol symbol vagíny významovo úmyselne desexualizovaný a depolitizovaný. Symbolicky splynul s neutrálnym prostredím, do ktorého bol vložený, v ktorom nevzniká život, do ktorého sa nepremietajú žiadne sexuálne či mocenské túžby.
V slnečnej miestnosti zas Ailyn natiahla pozdĺž stien a stropu bielu látku. Tým rozfázovala Palinin premietaný obraz Slnka do viacerých vrstiev. Vytvorila tak podmanivý efekt žiary pohlcujúcej celé okolie. Ďalšej priľahlej miestnosti dominovala jednoducho priečne napnutá látka potiahnutá vrstvou latexu.
Materialitou týchto zásahov Ailyn podčiarkuje akúsi telesnosť spojenú s vnútrom, konotujúcu vlhkosť a membrány, citlivé na dotyk a zmeny v prostredí. Latexová stena sa tu stala nepriehľadným, priam abjektným závojom, ktorý zvnikol stvrdnutím tekutiny nanesenej na látku. Súčasne však navodzuje dojem ochrany, podobne ako biela látka v slnečnej miestnosti, pripomínajúca gázu. V súvislosti so špecifikami bunkra teda Ailyn tematizuje predovšetkým jeho ochrannú funkciu, jeho charakter ochrannej škrupiny pred nebezpečenstvami vonkajšieho sveta.
Vo všetkých prezentovaných inštaláciách je dôležitý senzorický zážitok. Bunker samotný však ponúka veľmi špecifický zážitok z miesta. Jeho stiesnenosť, chlad, vlhkosť a tma nepredstavujú ideál pre život, ale iba dočasné únikové riešenie. Zimomriavky však rovnako môžu navodiť možné scenáre, v ktorých sa telá stávajú nástrojom, zanechávajú odtlačky, rozprávajú príbehy v škrupine historických nánosov – či už ide o archetypálne jaskynné konotácie, či civilistický poplach ohlasovaný sirénami s nepredvídateľnými následkami.
S touto vrstvou, orientujúcou sa na istý sociálny charakter daného priestoru pracovala predovšetkým Jana, ktorá prezentovala svoju sériu odtlačkov rúk na japonskom papieri. Delikátnosť krehkého a čiastočne priehľadného papiera tu bola poškvrnená nánosmi odtlačkov zemitej farby, ktoré korešpondujú s undergroundovým charakterom bunkra a jeho potenciálu vyrozprávania dávnych či zabudnutých príbehov.
V miestnosti medzi inštaláciami Ailyn a Paliny zas Jana sňala plátno z dreveného rámu a pripla ho priamo na steny bunkra, vytvárajúc akúsi druhú kožu priestoru. Z abstraktnej štruktúry, vzdialene pripomínajúcej Rorschachov test, vystupovali oranžové body, svojim pulzujúcim a sálajúcim efektom komunikujúce s Palininými svetelnými inštaláciami. Ostatným Janiným plátnam dominovali organické motívy, v súzvuku s Ailyninou fascináciu vnútrom a telesnosťou.
Janiným posledným príspevkom v rámci výstavy sa stala nenápadná intervencia improvizovanými hudobnými nástrojmi. Tie pozostávali zo silikonových laniek natiahnutých v priestore a kovových strún v zhrdzavenom sude pôvodného vybavenia bunkra. Jej zámerom bolo zachytenie enegie vo zvuku, v ktorom sa táto enegia môže rozpínať a dočasne šíriť v priestore, v ktorom sa inak ani lístok nepohne.
Vo výstave V orechovej škrupinke premenili umelkyne výnimočný stav dočasnej spolupráce na rozvíjanie kreatívnych možností. Ponúkli poetický komentár pomocou zásahov svetla, maľby, či zvuku k brutalistickému priestoru bunkra, ktorého jadro obsahuje zložité štruktúry. Sprostredkovali dotyk s povrchmi a materiálmi, ktoré výrečne zasiahli do osobného priestoru návštevníkov a ktoré vyzývali k novej senzibilite voči vnímaniu možností a obmedzení fyzického, sociálneho a kultúrneho priestoru v rámci výnimočného stavu.
Miroslava Urbanová
Hlbšie, hlbšie
Kĺžuc sa po povrchu
Nehmotná, iba ako informácia
Vibrácia je
Priestor-om
Som
(Palina Vetter)
Miroslava Urbanova. Freelance Curator and Art Critic 